Strčila mi do dlane svoje nohavičky. Kúsok vlhkej čipky.
- Si si istá?
- Nie som taká opitá, aby som nevedela, čo robím.
- Nedokázala si chodiť.
- Už sa to zmetabolizovalo, - povedala a strčila mi jazyk do úst. - Ja som na chlastanie talentovaná.
- Vidím, - povedal som, keď som sa mohol nadýchnuť.
- To je moje alibi.
- Potrebuješ alibi?
Tie šaty sa nedali vyzliecť. Boli úzke a zips bol na nejakom tajnom a v tme nevypátrateľnom mieste. Dali sa však vyhrnúť, a to úplne stačilo.
Kedysi mi Foxy vysvetľovala, že keď je opitá, musí sa pekelne sústrediť, aby mala orgazmus. Že jej to promile v krvi nejako bráni v hladkom katapultovaní sa až k bráne raja. Teraz jej napodiv nebránilo. Hlasno stonala, potom kričala, potom sa na mňa dívala široko otvorenými očami z inej dimenzie.
Rozplakala sa a bozkávala ma do dlaní. Nepýtal som sa na nič, aj tak by mi nič nepovedala. Potom ma chytila a držala sa ma pevne, akoby očakávala príchod tornáda a ja som mal byť záruka, že ju to nikam neodnesie, len sa musí držať. Prišla ku mne práve takto, aby mala v alkohole sama pred sebou poľahčujúcu okolnosť pre veci, ktoré bola aj tak rozhodnutá urobiť? Nechcelo sa mi nad tým premýšľať. Zaspal som niekoľko sekúnd po nej, celkom plynulo a bez námahy, tak ako sa mi to nepodarilo už celé týždne.
Nadránom už v posteli nebola. Zostalo po nej len pár dlhých vlasov na plachte a na stole lístok. Bolo na ňom napísané: Požiadal ma o ruku a ja som povedala áno.
No nemilujte Matkina.
Neviem prečo, mala som potrebu to sem prepísať. Možno mi to niečo pripomenulo.
na mikrosekundu som mala pocit že opisuješ nejaký reálny zážitok z doznenia stužkovej...