No a tak. Povedala som, že už viac nebudem písať a možno práve preto teraz píšem tento článok. Pretože ak som si myslela,že to tu už skutočne nik nečíta, tak predsa len áno. A ja preto píšem. A budem písať. Aj keď raz za mesiac, ale budem. Lebo načo by sme komunikovali inak, keď mám blog?
No a tak. Udialo sa zopár udalostí, prišli kontakty, ktoré som si myslela, že sú stratené, dokonca aj Hlupatko mvoje sa ozvalo, čo považujem už za naozaj niečo veľké. Ale nepreháňajme, možno to bola len jedna pošta na pokeci a nebude to nič viac, preto sa radšej zbytočne neteším, aj keď uznajme si, najradšej by som dotyčnú osobu poslala do ... ďaleka. Ale to je jedno, nie až tak o tom som chcela, ale má to s tými obnovenými kontaktmi čo to do seba.
Chcem podotknúť, že dakedy dávno som písala rozprávku. Postavy boli vadné, scenár nahovno a režisér tiež nestál za veľa. A preto chcem povedať, že ak má teraz niekto pocit, že hrá v nepodarenom filme hlavnú postavu, vedľajšie nestoja za veľa, scenár je biedny, tak ani režisér ako je Tim Burton z toho neurobí veľa. ALe možno ... zázraky sa dejú, len treba veeela upravovať, prípadne vyhádzať niektoré postavy, pozmeniť niektoré dialógy alebo to proste celé od začiatku prebudovať. Prepáč, nedalo mi to.
Viete čo? som šťastná. Aj JOJO sú šťastné. ALebo Rara, už ako len chceš. Ale ja som fakt šťastná, tak ako už naozaj dávno nie, je mi krásne, mám niekoho, kto ma ľúbi,mám vlastnú Učiteľku a možno preto zmaturujem z bioly. Škoda, že nikde nebola reč aj o nemčine, alebo niečom takom. Ale je mi fakt fajn a mám potrebu to sem rozpisovať, pretože infantilných záľub, ako vlastniť internetový denníček sa nikdy nevzdám. Som to ja, čo už so mnou, som to najväčšie decko, čo sa rado mazná a tak. A je mi jedno, že sa vám to nepáči, alebo je mi vlastne ukradnutý váš názor, mne je tak fajn.
Práve som sa vrátila z veľmi poučnej prechádzky, počas ktorej som sa naučila napríklad to, že dym v oku je nepríjemný, ak človek nemá rukavice, je mu zima a stáť hodinu a pol pri potôčiku s odpísaným kolenom tiež nie je ktovie čo. Ale myslím, že mi to za to stálo. Juj!
Táto nesktuočnosť rozmáhajúca sa okolo je skutočne neskutočne krásna.
A už by aj stačilo, nechce sa mi ďalej písať, idem sa asi naozaj učiť na tú zajtrajšiu písomku z NOSky, na večer sa venovať radšej Pytagorovcom ako niekomu inému. Nuž, aspoň som sa začala učiť, berte to ako veľké plus v mojom doterajšom živote. Po ôsmych rokoch ma osvietilo.
No a to je už fakt všetko.
Aj vy buďte šťastní!
som šťasta, že si šťastná :) a že sme šťastné naraz :) to tu už dávno nebolo :P