Akože, nie že by som tam trávila dáko strašne veľa času, ale ak ma to doteraz nebavilo tak teraz ma to baví ešte menej. Skutočne. Ešt sa to dá. Najradšej by som sa na to vykašlala a je mi jedno, že som v maturitnom ročníku. Doteraz ma nad vodou držali aspoň poobedia u Barbara, ale keďže ten je tiež akosi školopovinný, ani z toho zrazu nič. Skvelé.
No. Späť k tej škole. Ja už seriózne chcem skončiť, absolútne ma to tam nebaví, nemám tam čo robiť, nemám sa tam s kým rozprávať, skártka, nepatrím tam. A skutočne, keď vidím, čo preberáme, napríklad na matike, keď popred tabuľu blúdi ten malý mimozemšťan a kreslí tam písmenká a číselká a ležaté osmičky a zátvorky, tak som skutočne zmätená. Aspoň že keď sa rozhliadnem po triede, tak vidím, že minimálne väčšina je na tom rovnako ako ja. No a na fyziku našťastie nechodím. A nemám v pláne začať. No a potom mávame ešte angličtinu a tam ma nechali na pokoji, pretože ja maturovať z angličtiny nemienim. Čo sa bioly týka, tak sú to len semináre, čo znamená 3 strany zapísané v priebehu 90 minút. Ale baví ma to. To stačí. No a potom mám neskutočne veľa slovenčiny. A teší ma, že ma to tiež baví, aj keď len píšem a rozprávam sa. Mám z toho radosť. Divné, keď to píšem ja. No a potom mám nemčinu. A najkrajšia je, keď skončíme v astre na pive. Škoda, že z toho mám v pláne maturovať. Nuž, dáko bolo, dáko bude. No a už nemám čo povedať o škole. Možno len toľko, že to tam nemám rada. Ale to som už asi spomínala.
Neviem vlastne čo chcem povedať. Možno snáď len toľko, že mám za sebou skvelé dva dni. Nie že by to malo niečo spoločné s tým, že som mala meniny. Ale možno to má s tým niečo spoločné. Proste išlo o to, že ľudia si spomenuli, že existujem. A niektorí nie. Niektorí vlastne vôbec nie. Pretože rozosmúti človka, keď s niekým trávi 6 rokov v škole každý deň a teraz si nespomenie. Alebo podobne ... . Ale nechcem o tom. Chcem o tom, že tu boli našťastie ľudia, ktorí tu boli. Napríklad taký Barbar. Išiel mi včera blahoželať. S litrom a pol vína. Keďže abstinujem. A keďže moja mama sa volá rovnako ako ja. Tak čo to popili a ja som mala detské šampanské. A potom mi volala učiteľka, aby som prišla do pivárne, kde máme osláviť. Tak sme išli a Barbar nestihol autobus domov, tak zostal do záverečnej a nakoniec, celkom nepredvídateľne spal u mňa. Ale vrátim sa ešte k tej pivárni. Keďže tam bola aj Pani Učiteľka a aj Slečna, bola som značne zmätená, ale nedávala som to najavo. A nedala somnič najavo ani v okamihu, keď mi Učiteľka povedala, keď sa Brankár na chvíľu vzdialil, povedala, že ma ľúbi. Pričom ma vlastne držala v náručí. No zvláštne. Nečakané. Neviem. Bola som zmätená. A som vlastne asi doteraz.
Stretnúť sa tak už s Osudom.
Moja muž. Môj žena. Noačo.
Najkrajšie blahoželanie: blá blá blá ... veľa lásky a iných kokotín ... blá blá blá ... . No proste dokonalé.
CHýba mi Bitch. Aj Shrek, no. Krista, prečo neštudujú v tomto hnusnom meste? Jaj, lebo tu nie je čo študovať.
A aj by stačilo. Chcem napísať ešte niečo, ale radšej nie. Nemôžem.
KONIEC