close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Na potulkách Slovenskom aneb 9 dní na cestách

7. srpna 2011 v 13:57 | Jester |  Píšem
Tak, po dlhom čase tu máme článoček poskladaný z bodov o jednotlivých dňoch uplynulých víkendov a dní ... tak, nech sa páči, čítajte, bavte sa, nemyslite si o mne nepekné veci.


Deň prvý, sobota, 30. Júl
12.00, veci pobalené, odchádzam z domu, nastupujem na autobus do BB, s jedným veľkým ruksakom, taškou s búčikom a mečom na opasku. Áno, musel byť na mňa veľmi pekný pohľad. Niekde pred Bystricou mi zazvolí mobil. Čoskoro spoznám Matkin hlas, najskôr som prekvapená, že prišli domov tak skoro (z dovolenky v Chorvátsku) a zrazu mi oznámi, že oni išli domov akosi cez Taliansko, kam práve prišli. Trošku obchádzka, ale aspoň im je fajn. V BB prestupujem na vlak, ktorý 15 min mešká, neprekáža mi to, veď ja mám času. Po asi hodine cesty, počas ktorej čítam Ľudskú beštiu od E. Zolu, vystupujem v Šášovskom podhradí a prichádza prvý šok. Vystupujem niekde v poli, kde je na blízku len cigánska chajda a aj keď vidím hrad, je na opačnej strane toho hnusného kanálu, zvaného Hron. A tak, hľadám cestu. Nakoniec mi nejaký miestny človek povie, kadiaľ mám ísť, rovno po ceste smerom na BA, potom prejdem cez prvý most cez Hron a potom zabočím do ľava. Najskôr som si overila, že ľavá strana je tá, ktorá si myslím, že je a mohla som vyraziť. Uznávam, po neviem akom čase sa pri pohľade na most teším viac, ako na Vianoce pri rozbaľovaní darčekov. Zabáčam do ľava a kráčam ďalej. Hrad som medzičasom obišla asi z každej strany, ale niekde v diaľke ho vidím pred sebou, takže len vytrvalo kráčam a vždy keď okolo mňa prejde nejaké auto tým smerom a nezastane mi, aby ma odviezlo (áno, už sa zo mňa stáva aj stopár) strašne ale neskutočne strašne pičujem. Nakoniec som sa dostala do dedinky, kam som sa mala dostať, teraz už len posledná vec, dostať sa pod hrad, kde už mám šermiarov. Opäť raz sa zamýšľam nad otázkou, ktorý debil staval hrady na takých kopcoch. Ale to nič, zvládli sme, dostávam sa k šermiarom, teším sa. Skutočne. Po nejakom tom zvítaní sa natiahnem do kostýmu a začíname s oslavami Medižónovej 18ky, takže víno za vínom. Medzi tým, ako som prišla a nastáva večer je potrebný oddych, takže spánok aspoň tak na hodinku počas vystúpení, streľby a podobne, ja sa rušiť predsa nenechám. No a je večer, niektorí odchádzajú, zostávame ja, Igi, Medižón, Tanečnica, Mima, Ľubka, Miro a Tomáš. Oslavovanie pokračuje. Tanečnica ma po zdĺhavom presviedčaní nahovára, aby som s ňou začala tancovať a ja s tým samozrejme nemám problém, tak tancujeme, zrazu sa vytrácame niekde v tme, pretože rozprávať medzi všetkými ostatnými sa určite nedá. Mám rada tieto okamihy s ňou, len tak niekoho objímať a hovoriť si, že život vie byť aj fajn, že som rada, keď ma drží za ruku a objíma, pretože ... prečo vlastne? V nasledujúcich hodinách, všetci spoločensky unavení zaliezame do stanov, až nastane zaujímavá situácia, v kuželi, čo je dobový stan tak pre 2-3 osoby, nás spí 5. Aspoň bolo teplo, zaspávam na Medižónovej ruke s Tanečnicou v náručí.

Deň druhý, nedeľa, 31.júl
Prebudenie. V stane veľa ľudí, prepletené ruky s ďalšími dvoma. WTF? Aha, vynárajú sa prvé spomienky na večer, Tanečnica odchádza (po akej takej rozlúčke), s Medižónom nás prepadne hlad, tak žerkáme tvarohový závin. Opäť prichádza spánok, prebúdzame sa asi o hodinu, v papuľke ako v polepšovni, v hlave tretia svetová a v žalúdku hviezdne vojny. Voda, Figo, piť, prosím piť! Všetci pomaly vychádzame zo stanov, objavujeme krásu civilného oblečenia. S Igim sa pobalíme, rozlúčime a odchádzame na bus do Žiaru. Náročná cesta s ďalšími 8 mečmi navyše. V Žiari prichádzame na to, že je to strašná diera a hnusnejšie mesto som snáď ešte nevidela. A dostať sa odtiaľto do Zv v nedeľu je prakticky nemožné, pokiaľ to nie je o 9.30 alebo 13.15. Tak teda čakáme dve hodiny v nejakej krčme na stanici s večne skuvíňajkúcimi psami. Nakoniec konečne prichádza nejaký vlak, odchádzame do Zvolena, tam už čakáme na ďalší, do Lovinobane. Začínam si uvedomovať, že cestovať je skutočne únavné. V Lovinobani nás na stanici čaká Sima aj s autom a vezie nás k nej domov. Konečne niečo, kde si môžem sadnúť, zbaviť sa všetkých špinavých vecí na sebe a dať si sprchu. Spoznávam sa s Domácimi, skypujem s rodičmi, som vyčerpaná. No nie natoľko, aby sme s Igim ešte nešli skontrolovať krčmové pomery, aspoň na to jedno pivo. Zrazu je večer a zaspávam ako bábätko.

Deň tretí, pondelok, 1.august
8.00 a ja vstávam. Neskutočne skoro. Rýchle raňajky opäť raz v kostýme, cesta do školy, deti. 12 detí. Asi z nich mám strach. Ale tak, už sme sa na to dali, snáď to nejak dobojujeme. Deň mi pripadá skutočne neskutočne dlhý, som unavená, no aj tak mám na tvári akýsi falošný úsmev a tvárim sa, že mi je s nimi fajn a naozaj ma to baví. Tá pretvárka mi asi fakt ide. Konečne poobedie, konečne chvíľková pauza. Potom večera, pivo, sprcha, s Igim zapíname RRRrrr a zaspávame v polke. Prvý deň sme prežili. Ale ak majú byť nasledujúce štyri rovnaké, tak asi viažem slučku.

Deň štvrtý, utorok, 2.august
Opäť ranný budík, dobrá nálada, telocvičňa, deti. Dve nové slečny, Mladá a jej sesternica. S Igim sme sa dohodli, že ich dve si na starosť beriem ja, aby sme dobehli to, čo bolo predchádzajúci deň, zatiaľ čo on pôjde s ostatnými ďalej. Neskôr končíme na školskom dvore pri nejakej hre a ja pri rozhovore s Mladou. Prečo vždy, keď nájdem nejakú babu, ktorá má menej ako 16 a zistím, že nie je hetero, zdá sa mi to ešte skoro na to, aby si tým mohla byť istá, keď ja sama to viem od 13. Ale to nič. Deň ubieha celkom rýchlo, čoskoro je večer a ja som opäť unavená. S igim na dobrú noc zapíname Casanovu a ja zaspávam už v úvodných 15tich minútach.

Deň piaty, streda, 3.august
Ráno zisťujem, že môj organizmus je nejaký prestavený, rozbitý (čo sa vnútra týka) a po zožratí druhého novalginu, ktorý nezaberá to skutočne vzdávam. Po deťoch aj mladej len vrčím, som na nich zlá, nikto nechápe, čo sa deje. Ale zato vo mne prekypuje hyperaktivita (dve kávy na ráno). Poobedie je už lepšie, hráme futbal, strieľam gól za gólom. Áno, mám sa čím chváliť, keď hrám proti deťom, ale aj tak ma to tešilo. Večer opäť únava, zaspávam s celkom pozitívnymi pocitmi. A aby som nezabudla, samozrejme ani v utorok ani v stredu sme nezabudli ísť na pivo.

Deň šiesty, štvrtok, 4.august
S deťmi ideme na túru na nejaké vykopávky. Pôvodne mala byť túra dlhšia, len kto mal čakať, že je to tak blízko? Preto trasu predlžujeme o zastávky, prestávky pri chatách, hry, ... . Ktovie prečo, ale s Mladou akosi zaostávam v pozadí, uvedomujem si, že jej prsty sa preplietajú pomedzi tie moje. Krista, Šašek, spamätaj sa, si v detskom tábore. Cesta späť nebola iná, Mladá mi celkom očividne dáva najavo svoju náklonnosť voči mne. Nebyť tých 140 km a jej vek, možno by z toho niečo mohlo byť. Večer zisťujem, že moje plecia zmenili farbu na výrazne červenú a keď sa ich dotknem, mám pocit, že som výhrevné teleso a kľudne by mnou mohli kúriť. Rodičia už sú doma aj z talianska a ja sa začínam tešiť na piatok, kedy konečne vypadnem na Krásnu Hôrku a bola opäť s ľuďmi odo mňa staršími.

Deň siedmy, piatok, 5.august
Ráno so seba s Igorom spravíme stredovekých fešákov v kostýmoch, ideme do telocvične, prechádzame všetko, čo sme sa zatiaľ "naučili" až prichádzame k pasovaniu. Potom sa na chvíľu strácam s Mladou, aby sme sa mohli porozprávať len tak nejak osamote, alebo čosi podobné. Hovorí mi, že jej budem chýbať, objíma ma, nechce aby som odišla. V danom okamihu ani ja veľmi nie. Dáme si pusu, rozlúčkovú a vraciame sa k ostatným. Potom prichádza skutočné lúčenie sa. Po obede nás Domáci vezú do Lučenca na vlak do Rožňavy. V Rožňave nás čaká Miro a vezie na krásnu hôrku. Po rozkladaní stanov a podobných zbytočností sa otvára prvý medižón a pije sa. Opäť som s Tanečnicou, opäť mi je fajn. Spolu s nami prišla aj Saša, jedna slečna študujúca v Bratislave s dlhými blond vlasmi, modrými očami a inými spoločnými neviem čím s Princeznou. V jednom okamihu, upozorňujem, že v tme, si dáva arafatku okolo krku, na sebe čierna mikina, prichádza bližšie ku mne a na okamih si myslím, že je to skutočne Princezná. Až v okamihu, keď som sa jej chcela hodiť do náručia si uvedomujem, že je to stále len Saša. Čas ubieha, ani neviem ako, zrazu s Tanečnicou ležím na lúke a pozorujeme hviezdy. Áno, môj život vie byť aj krásny, s ňou mi opäť vie byť krásne. Po niekoľkých hodinách padáme všetci spolu na zem. Miro príde s inteligentným nápadom (áno, Miro) a donesie nám zo stanu deku, na ktorej ležíme. Deka má na šírku asi 2 metre, ležíme na nej piati, uprostred vety zaspávame pod hviezdnou oblohou.

Deň ôsmy, sobota, 6.august
Prebúdzam sa na to, že vedľa mňa sa niekto hýbe a vstáva. Všade je tma. Všade je ticho, Saša sa zo mňa dvíha s tým, že ona nás kašle a ide spať do stanu. Medzi tým nachádza môj už druhý krát stratený mobil ležať v tráve vedľa nás. Následne za Sašou odchádza aj Miro s Tanečnicou. Na deke zostávame ja s Medižónom s tým, že mi tam ideme spať do rána. Niekto strašne zlatý, možno Igi, ktorý sa tváril od večera že ide spať, nás niekedy počas toho spánku zakryl ďalšou dekou. S Medižónom to po asi 10tich minútach vzdávame s tým, že keď tam ležíme sami dvaja a nie piati, je tak trošku zima. Odchádzame do stanu, spať v spacáku by mohlo byť pohodlnejšie. Ešte si matne uvedomujem, ako pozerám na mobil a zisťujem, že je 4:12. Čoskoro ma prepadnú driemoty a budím sa ráno o 8. Prvá cesta je do vedľajšieho stanu, beriem si vodu a idem von riešiť sucho v papuľke, tretiu svetovú v hlave a hviezdne vojny v žalúdku. O chvíľu za mnou vychádza aj Medižón, púšťame si Nightwish, potom prichádza Igi, vstáva Miro. Pri tomto zoskupení sa vraciam do druhého stanu, ležím s Tanečnicou v náručí a zaspávam, tak na pár minút. A všade okolo je teplo. Tak neskutočne nechutné teplo, až to neviem ani opísať. Začínam nemať rada môj prepotený kostým a dala by som čokoľvek za krátke tričko a kraťasy. Zúfalo túžim po konci dňa, po normálnej posteli a sprche. Všetko však ide neskutočne pomaly. Ale zato sa stretávam s taurusákmi, viktorovcami a spol. Zas mi je fajn. Marečica ma chváli, že som zas to krásne vysmiate slniečko oplývajúce optimizmom, ktorý šírim všade okolo. Presne to slniečko, ktoré si pamätá z predošlého leta, či už z Likavy alebo z budzogáňu. Teší sa, pretože toto som ja, toto je ten šašek, taký, aký má byť. A dúfam, že sa to už nebude meniť, že neprídu opäť tie depresívne mesiace. Pravdu povediac, dúfam s ním. Večer konečne zbalíme všetky veci a v zložení ja, Igi, Miro, Medižón a Tanečnica odchádzame z podhradia, aby sme mohli tak celkom nocou cestovať 120 km do Zvolena. Cesta je neskutočná, všetci sú unavení, Miro je samozrejme šofér. Prvý padá Igi, niečo po ňom zaspáva Tanečnica v mojom náručí (áno zas) potom padá aj Medižón (prekvapivo, nie z hradby), ja čakám, nechcem zaspať, rozprávam sa s Mirom, spievame si horkýže, ideme ďalej. Pri Medižónovi odstavujeme vozík a vykladáme zopár veľa vecí z auta, až potom ideme konečne na sídlisko, konečne vidím igiho panelák, konečne niečo. Po krátkej rozlúčke odchádzame. Sprcha, posteľ, spánok. Konečne.

Deň deviaty, nedeľa, 7.august
Prebúdzam sa ráno o 8, Igi mi robí raňajky, chvíľka na nete, potom cesta na stanicu a teraz si sedím vo vlaku do Brezna. Konečne domov. Nečakala som, že sa budem až takto tešiť, ale fakt sa teším. Po viac ako dvoch týždňoch s rodičmi, po neskutočných 9 dňoch s Espritkom, proste konečne doma. Moja posteľ, čisté veci, moje jedlo. A môžeme regenerovať na nasledujúce dni, kým zas sa niekam nestratím. Ale tento vlak. Asi ho budem neznášať. Teplo, ľudia, ... A to ešte ani neviem, či sa mám ako z Brezna dostať domov. Nuž, uvidíme. Vždy som mala rada tieto moje potulky, ale uplynulé dni už boli fakt veľa. Cítim akési vyčerpanie, únavu. Potrebujem svoj vlastný kľud, bez akýchkoľvek cudzích ľudí. Ale napriek všetkému uznávam, že to, čo mám za sebou stálo zato, pretože som opäť raz zistila, že život je krásny, aj keď učiteľka je blbá. Že aj keď pri úsmeve musím zapracovať viacerými svalmi na tvári, stojí to za to, aj keď pri tom, akú som mala spálenú tvár, to celkom bolelo. Pretože svet patrí tým, čo snívajú. Ale pritom aspoň trochu stoja na zemi. Áno, dostala som sa až sem.

No a ešte, aby som nezabudla, teším sa na pivo s Bitch. Teda, ak nejaké bude.

Ak ste to vydržali čítať až sem, gratulujem, máte môj obdiv. A ja mám pestrý život.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.