Prečo? Pretože ako vždy som nevydržala. Aj keď píšem len sama pre seba, chcem písať. Chcem napísať tento článok o tom, že nie každý koniec je koncom a nie každý začiatok je začiatkom. Síce neviem, čo som chcela povedať tým výrazom so začiatkom, ale to je jedno, skoro sa to tam hodilo. Ale možno aj to sa spomenie. Predovšetkým som chcela začať tým, prečo volám o pomoc.
Zas mám debilné obdobie. Pretože ak mi je náhodou fajn vo všetkom (napríklad škola a partnerské vzťahy a podobne) tak mi je nanič kvôli niečomu, čo je doma. Áno, uhádli ste, idem sa ľutovať, aký som chudáčik a podobne. A nie preto, že sa ľutujem rada, alebo preto, že som narcis, ja to len takto nezvládam, za takýchto okolností. Zvlášť, keď mám pocit, že som zostala už naozaj sama. Jeden človek vás pošle dopiče a potom už stratíte chuť niečo ostatným aj povedať. Áno, všetko to začalo celkom nevinne tým, že Domáci sa ožral. A potom zas a zas. A tak sa s Matkou začali hádať. A mne sa to skutočne nechcelo počúvať a len tak nečinne sa prizerať, preto som sa zapojila. Samozrejme tak, že som sa zastala Matky, ako vždy. Ale teraz to zrazu končí akosi tak, že sa obaja pustia do mňa. Následne, ked je Domáci niekde v piči a Matke je mizerne (pochopiteľne) tak si to akosi vyvršuje na mne. A ja mám byť potom v pohode. ALe na toto sme si skoro zvykli, však po tom všetkom ... . Druhou vecou je môj skvelý brat. Áno, Génia mám síce rada, ale to, ako som kvôli nemu obmedzovaná (už tretí rok) sa mi naozaj nepáči. Pretože náhodou niekde chcem ísť a padne to pri tom, že musím byť s ním. Pretože má 7 rokov, IQ 154 a sotva sa vie sám najesť. A nemôže byť so starkou, on musí byť doma so mnou. A tak sa prispôsobujem a prispôsobujem. Dnes som sa s Matkou pohádala. A keď mi pvoedala niečo v zmysle, že od nej vkuse chcem iba peniaze na niečo a podobne, tak mi prišlo smutno. Posledné peniaze som si od nej vzala 30. júna. Aj to bolo 50 centov na bus do školy. A keď sme už pri financiách, vôbec som si tento rok ako niekoľko predchádzajúcich nechcela nájsť nejakú prácu. Ale skončilo to ako vždy. Nemôžeš, lebo s kým bude doma Génius? A potom mi povie, že si mám peniaze zarobiť ...
Asi toľko som chcela k aktuálnej rodinnej situácii a veciam, čo ma ubíjajú a je mi z nich reálne nanič. Za posledný týždeň som schudla 2 kg a ani naďalej mi nechutí jesť. To idem zas vyzerať. A je mi jedno, že to fakt vyzerá tak, že sa ľutujem, ja som len mala potrebu to napísať, pretože už proste nevládzem. A neviem, čo mám robiť, kam mám ísť a komu niečo povedať. Pretože napísať pár písmeniek nie je rozhovor. Ale je to aspoň niečo.
Aby ste nepovedali, že je toto iba o ľutovaní sa, tak vám napíšem aj o krásnejších veciach, napr že učiteľka bude mať narodeniny, ale už v predstihu urobila oslavu. Krásna oslava. Romantická. A spoznala som tam jedného človeka, krycie meno Slečna. A vôbec mi nerpekáža, že sa veci otočili tak, ako sa otočili, aspoň som na pár okamihov zabudla na reálny svet. Vlastne, ja som z reálneho sveta ujdetá vždy v okamihu, keď jednu z nich dvoch vidím. A noačo že spôsobujem rozruch. Občas to, že je koniec neznamená, že je to skutočný koniec. A občas ani nebude. Pretože niektoré veci nás pútajú natoľko, až sa od nich nedokážeme odpútať. Preto raz skončíme s daným človekom a o pár dní, hodín, minút opäť začneme. Je to niečo v nás, čo nám nedovolí skončiť. Teraz už len strach, ako to bude pokračovať tentokrát. A ako bude čo začínať. Niečo začalo. Bude pokračovať?
Prestávam sa vyznať v tých vetách o ničom, radšej končím, tešiac sa na zajtrajšok, aj keď vôbec neviem čo prinesie a či vôbec niečo. A viem, že už nechcem byť taká doštípaná ako po tomto víkende. Rada pre vás? Ak sa chcete milovať niekde uprostred lúky, odporúčam repelent. A to sa sem vôbec nehodilo. A nie len preto, že neviem, či sa dá hovoriť o milovaní ...