Po pár písmenkách na facebooku, pár slovách v telefóne a pár udalostiach príde človeku ako celkom vhodný nápad stretnúť sa. A tak ... nuž, čítajte, ak máte záujem.
11.55 Nemecká. Už ani nie tak veľa pred BB. A neskutočná chuť vystúpiť. Ešte že mám takú silnú morálnu podporu ako je Werná Priateľka, takže niekoho, kto mi zožerie muffiny a ešte sa aj tvári, že mu chutia. Zlaté. Neviem čím to je, ale čím som bližšie k BB, tým mám viac pocit, že som zožrala stádo motýľov, ktoré majú abnormálnu potrebu pretrhnúť moju brušnú stenu. Aj ony sú zlaté.
12:05, pred BB. Ešte že je tu Werná Priateľka. A je smädná. Aj ja som smädná. BB sa každou sekundou približuje a ja mám podobný stav, ako cestou do Trnavy. Otázne je len, že čo bude nasledovať? A čo sa bude diať? Nebudem tam len tupo nemo sedieť a pozerať nesústredene niekam do diaľky? Ešte že teraz prichádzam s tým, že nič neočakávam.A v nič nedúfam. Okrem toho, že pár dotyčných po zhliadnutí tohto článku ma bude chcieť preplieskať alebo aspoň dostatočne vyčistiť žalúdok. Skvelé. Aj napriek tomu ho píšem. Neviem vlastne, či za ňou chcem ísť, či sa chcem stretnúť, ja proste neviem!
Princezná, ak to tu čítaš, tak to neber zle, mne je proste len nejak tak zvláštne zo všetkého. A tie motýle robia bordel. A teším sa. A mám strach ...
Prší. A ja pôsobím asexuálne. A dnes to nebol dokonca ani zámer.
A som smädná. A motýle sú stále agresívnejšie.
Po vystúpení v BB na mňa doľahli akési strašne silno úvahové stavy, keď som videla kopu ľudí čakať na zastávke, odkiaľ schodia busy do BR. Ale prišla som už do BB, pôjdem teraz domov? A ešte k tomu ma musel niekto dokopávať aby som fakt išla. Hey, však hádam hľadanie stratených a zabudnutých lások, no nie? Lások? WTF OMG? Čo je to láska? Na čo sa tu hrám? Načo to robím? Werná Priateľka, načo si ma donútila sem ísť? Nie, nevyčítam ti, ďakujem ti.
13:30, pred Tescom. Zvláštne čakanie. Priam ubíjajúce. Až také zvláštne, že mi to pripomína to jedno čakanie tak skoro pred rokom, to prvé stretnutie, keď prišla za mnou prvý krát. Keď bolo dokonalo. Nie že by som niečo očakávala, teraz to s tým predtým má spoločné akurát to čakanie. Rovnako napínavé. Škoda, že teraz nikto nevystúpi z autobusu a ja sa nebudem môcť tešiť, že ten niekto je môj. Hey, niečo sa za ten rok zmenilo. Áno Hlúpatko asi si mala pravdu, keď si mi hovorila, že je na toto ešte skoro, že mám ešte počkať. Ako dlho mám ešte čakať? A na čo vlastne? Čo sa ešte zmení? A som schizofrenik. Až do nepríčetnosti ma spolu s týmto čakaním uvádzajú nejaké hlúpe deti, ktoré sú pravdepodobne na výlete.Je ich asi 30 a majú tak po 10 rokov maximálne. Možno k nim zapadám. Možno, ak počkajú ešte dlhšie, tak s nimi celkom splyniem a ona ma nespozná. Nerozozná. Noačo že mám chuť sa skrývať. Ako, až tak by mi tie deti neprekážali, nebyť toho, že ak si chcem náhodou dať kafe z automatu, musím pol hodiny počkať, lebo oni sa hrajú. Odišli. Chvalabohu. A ona prichádza ...
Keď teraz tak sedím sama v buse domov, tak sa zamýšľam nad tým, aký malo vlastne všetko zmysel. Pýtate sa, či vôbec malo? Áno, malo ... a ešte aký. Keby som niekedy vedela, že potrebujem presne toto, aby som začala myslieť kus normálnym spôsobom a vypnúť nejaké to tlačítko v hlave zvané spúšťač a pozastavovač lásky, tak to urobím predtým. Nie že by s tým niekto iný súhlasil, alebo tak, ale to mi je jedno. Dnes daný niekto tiež nevedel že prídem, až kým som mu cestou neoznámila, že prídem. Keďže je strašne dôležité používať facebook. Len by som viac nemala myslieť, lebo to škodí. A tá čierna sa mi proste k tej blond fakt nehodí. A môže ma kto chce ako chce presviedčať, že keď je to vyžehlené, vyzerá to dobre. Máte pravdu, moja bábika je minulosť, tak nenávratne stratená, až ma to zaráža. Vedela som, že je. Ale ani v najdivnejšom sne by som si nevedela pripustiť, že sa to všetko môže stratiť až tak. Aj spomienky blednú pri pohľade na nového človeka stojaceho oproti mne. Nechcem ti ubližovať a ak to práve robím, tak mi, prosím, odpusť. Ja som len čakala, že sa stretnem ešte stále s tebou, tou Bábikou, čo bola predtým a ja som našla nového človeka. Nový človek, ktorého ja nepoznám, no on pozná mňa snáď lepšie než ja sama. Až mi je z toho smutno. Kde si sa stratila? A kedy vlastne ... Môžem ťa skúsiť nájsť v tom novom človeku?
S Nightwishom v slúchatkách a dažďom za oknom sa chcem oddať oslobodzujúcemu spánku, kde by sa mi opäť snívalo. Kde by v snoch prišla táto nová Princezná, len aby prišla ... Pretože nechcem zabudnúť na dnešok, nechcem spred očí stratiť tú tvár, na ktorú som nikdy nechcela zabudnúť, ale napriek tomu sa akosi strácala ... Nechcem, aby sa stratila viac.
Napriek tomu, že tento článok momentálne vyznieva celkom pesimisticky, nie je mi tak. Je mi možno smutno. Z toho, že na busy treba bežať, že sa človek nestihne rozlúčiť, že všetko ... .Ale napriek tomu je to nejaké podobné smutno, ako bývalo to cez leto. Ako pri každom lúčení. Lebo človek nikdy nevie, na aký dlhý čas. Možno pár mesiacov, možno týždeň, možno ... nenávidím výraz navždy a keď ho sem napíšem, vyznie to aj tak jeblo, ale hodí sa mi to. A vyjadrí podstatu.
Smutno. Krásne. Smutnokrásne. Som šťastný človek? So sklopenými očami pozerám do zeme a ticho odpovedám: som. Ticho preto, lebo mám strach, že ak to poviem nahlas, tak sa nájde niekto, kto mi to šťastie zas bude chcieť ukradnúť. Svet je plný zlých ľudí. A ja chcem byť šťastná. Tak mi to neberte!
Vyčerpávajúce. A som pred Breznom. Takže by aj stačilo. Ja len že ... ďakujem ti, bábika. Chcem poedať až príliš veľa, dopoviem snáď inokedy.
Tak a toto všetko som stihla včera napísať do noťasu počas môjho výletíku.