Vieš, napriek tomu, že si preč už rok, mesiac, tri týždne a tri dni a ja som Ti už naozaj dávno nevenovala nič, okrem mojich myšlienok, sviečok a sĺz, chcem Ti povedať pár viet o mojom živote.
Vieš, odkedy si odišla, snažila som sa žiť normálne ďalej ... snažila som sa nájsť Tvoju tvár aj tam, kde nie je, snažila som sa ... A žila som v akejsi absolútnej tme, či čo to bolo, bolo okolo mňa svetlo, ale ja som mala tak silno zavreté oči, že som ho nevidela. Až prišiel niekto, kto mi ich otvoril, kto mi dokázal ukázať krásu sveta opäť. Prežila som to najkrajšie leto, aké si človek môže priať a vieš, čo sa mi stalo? Zamilovala som sa. A bolo to krásne, bola som skutočne šťastná. A potom prišiel jeden okamih, kedy som si myslela, že sa to všetko zrútilo, ale môj vzťah som napriek tomu predlžovala, ako sa dalo. Na konci januára opäť prišlo obdobie, kedy bolo všetko fajn, myslím, že až dokonalé a tak, verila som v to, že keď sme sa dostali až sem, tak to bude dobré. Ach, moja sladká naivita. Až raz sa daná osoba, ktorú som asi nikdy neprestala milovať vyjadrila v zmysle, že som jej ľahostajná. Vieš, aký to bol pre mňa úder? Neskutočný. Padla som na kolená a prosila samú seba, nech sa cez toto prenesiem, aby ma to nezničilo. Nezničilo ma to. Dostalo ma to len sem, kde som teraz. A čo vlastne som? Alkoholik? Kurva? Čo všetko robím preto, aby som zahnala minulosť? Áno, čokoľvek. Verila som na lásku a práve to ma zabilo. Odteraz neverím, že láska existuje aj pre mňa. Nemôže to tak byť. No a týmto všetkým som chcela povedať, že jediný človek, ktorý ma kedy mal rád úprimne, hlboko a chcel byť so mnou a neopustil ma takým spôsobom ako všetci ostatný, si bola práve Ty. Odpusť, že som Ťa nedokázala zastaviť. Ale Ty si to takto chcela, tak to takto má byť. Teraz odchádzam aj ja. Nie len kvôli mojej Láske, odchádzam kvôli všetkému. Pretože ak nejde o lásku a o život, tak nejde o nič (však Shrek?) Takže už viac nejde o nič. Moja púť tu asi skončila, prišiel môj čas. Toto je posledný článok na tomto blogu, posledný rozhovor s Tebou na tomto blogu. Posledný ... aké smutné. Aké smutné sú posledné chvíle? Raz to zistím, možno už čoskoro, každou minútou som bližšie k Tebe, každým písmenkom. Pokračujem v ceste za Tebou, ktorú som prerušila 25. júna 2010. Potom ma tam pri Tebe vítaj, snáď potom budem opäť cítiť šťastie.
Žiadam ľudí, aby si tento článok nevysvetľovali zle.
Milujem vás, milujem vás. (aké strašne originálne)
Zbohom.