Nikoho takto nechcem titulovať, len som si akosi spomenula na toto pomenovanie. A keďže neviem písať úvody článkov a ani vymýšľať ich názvy, prišlo mi to ako celkom vhodné.
A ani sa neplánujem naučiť písať tie úvody, rovnako ako neplánujem naučiť sa písať všetko, čo píšem, ako úvahu. Tak mi to vyhovuje. Ale aj tak neviem, čo napíšem do úvahy na tému "Čo je viac? Brať či dávať?" keď mi už moje "láska je boží trest za to, že nenecháme, aby zostalo len pri rozmnožovaní". Prípadne o mojim tupouhlom trojuholníku. Raz niečo možno napíšem.
Dnešok by sa dal považovať za celkom úspešná deň, hneď zo začiatku. Neviem, čo som tam vlastne robila. Ale tak, najkrajšia zo všetkých bola chémia a moja triumfálna odpoveď za 4- prekonala všetky očakávania. Dokonca aj tie moje. A môj skvelý výkon spôsobil, že moja dovtedy desne depresívna nálada bola zrazu až nad očakávania dobrá. Hold, moja schizofrénia.
Inak sa v škole nedialo asi nič zaujímavé, okrem toho, že môžem celkom jednoducho povedať, že to tam neznášam a každú hodinu od začiatku odpočítavam minúty do konca. A tak sa celý môj deň zakladá len na posúvaní sekundovej ručičky silou vôle. Raz sa to možno naučím.
Mám rada bomburu. Mám rada, keď tu môžem poobede po škole sedieť a písať jeden z takýchto nezmyselných článkov.
Je asi až skoro neskutočné, ako veľmi sa teším na víkend a prázdniny. Síce, viac asi až na ten budúci, keďže juchu, zas raz horkýže, ale aj tento by už mohol byť fajn. Možno. A vyhrala som stávku. A mám z toho radosť, skoro až neskutočnú. Ok, tak až takú nie, ale apsoň to možno dobre vyznelo. Pretože Trúba je trúba a ešte stále si ma nedokázala pridať k priateľom, mne bude fajn. Síce, najviac fajn bude asi aj tak zas raz Princeznej, ale aj mne bude fajn. A fajn by mi aj bolo, keby som tú stávku nevyhrala. A som rád, že mi je dobre za každých okolností a len strašne silno dúfam, že sa to ani nezmení. Nechcem, aby sa toto obdobie skončilo, chcem, aby bolo takto stále, takto fajn, takto skvelo, proste takto. Inak nie ... .
Mám za sebou víkend s Ypsi. Bolo fajn. Chýbala mi a chýbalo mi aj jej pindanie do môjho života. Chýbalo mi len tak prísť za niekým a povedať mu prosím ťa preplieskaj ma a ten niekto na mňa len pozrie tým pohľadom, z ktorého cítim, že ma má rád a neskutočne mu na mne záleží ešte stále, na chvíľu sa možno pozastaví nad mojou naivitou, jebnutosťou, hlúposťou a tak, potom mi k tomu povie svoje stanovisko a že nechce, aby mi to ublížilo a nakoniec ma aj tak obijme a povie, že stále bude pri mne a aj napriek tomu, že s tým nesúhlasí, ma podporuje. Som rád, že mám za sebou ešte stále takýchto ľudí. Ale sklamalo ma, že ani raz nespravila to, čo chcela spraviť, ak by mi niekto ublížil. Zlomiť mu nos. Možno by som si potom už asi tak pred polrokom uvedomila, že sa niečo stalo. A možno by to potom možno menej bolelo. Ale teraz mi je aj tak fajn.
Mala by som nemyslieť, myslenie mi škodí. A mala by už prísť Bitch, lebo potom píšem ešte väčšie hlúposti, ktoré si tu neskôr ona potom prečíta. A som si skoro istá, že sa jej bude páčiť. Možno. Aj keď ... možno.
Do rána sa mi snívalo o vode. O krásne čistej priezračnej vode. Minule to neznamenalo nič. Nič to nebude znamenať ani teraz. Okrem toho, že sa mi sníva o vode. Všetko je tak krásne, že to nemá čo znamenať. Koniec.
Prišla Bitch. Už nepíšem.