Čo tu robím? Prečo som a prečo nechcem? Prečo robím to všetko čo robím, napriek tomu, že to možno nechcem a nerobím všetko to čo chcem? Kam to padám a prečo sa nemám čoho zachytiť? Ako dlho budem ešte padať až dopadnem na absolútne dno, z ktorého takmer nie je návratu? Ako dlho tam len tak budem nečinne ležať, kým budem schopná sa zdvihnúť, opäť vstať? A budem to vôbec ešte chcieť?
Neviem, čím prechádzam, ale nepáči sa mi to. Ani mne, ani ľuďom okolo mňa očividne. Dajme tomu, že mám nejaké prechodné depresie z počasia. A možno to nebude len tým počasím. A vlastne ani neviem, o čom by som vám sem chcela napísať, neviem, či ešte je niečo, o čom chcem písať. Možno o tej chémií zaplavujúcej môj organizmus, ale to nie sú témy, o ktorých by človek chcel hovoriť. Hovadské myšlienky rodiace sa v mojej hlave sa spájajú do akýchsi súvislých neviem čoho a vytvárajú tak spleť, cez ktorú nedokáže preniknúť svetloa to bude možno jeden z dôvodov toho všetkého.
A som schizofrenik. A nevadí mi to. Pretože aj striedanie mizerných a pohodových nálad tak 3 krát za hodinu je fajn. Nesťažujem sa. Hlavne, keď je tu niekto, komu moja schizofrénia neprekáža. A mám asi exém. A už mi nenapadá nič z mojich včerajšovečerných nezmyslov.
Je krásne len tak sedieť v izbe a počuť, ako sa Domáci s Matkou hádajú. Len preto, že Domáci zas raz trpí komplexom boha. Alebo tiež sa to zvykne nazývať diagnóza hádaj čo mi je. Mám rada takéto jeho stavy, vždy si potom máme o čom pokecať a pekne po sebe budeme pozerať a tak, vytvorí sa taká nezvyčajne čarokrásna rodinná atmosféra.
V škole je to nanič. Všetci sa asi pomiatli, všetci chcú skúšať, písať a podobné nezmysly. Ale dnešok bol fajn, až na písomku z dejaku, ktorú som, ako inak, pokašlala. Ako vždy všetko, keď mi ide o známku. Nevadí, zvykám si.
Včera mi chemikárka zložila najkrajší kompliment, aký som kedy počula: "veď ale ty vyzeráš ako taký narkoman!" alebo tak nejak podobne. Narážala asi na moje oči, bledú tvár, utrápený výraz ... taký emáčik sladký zo mňa, čo vám budem hovoriť.
Zajtra, pri troche šťastia mi Viks donesie Mexickú vlnu. Asi sa teším. Asi už teraz. Aj keď čítam ďalšie dve knihy, ale to je jedno. Mexická vlna bude asi uprednostnená.
Zabila som depresiu. Najskôr som jej prevažnú časť spolu s obsahom žalúdka spláchla do záchoda a vydala na pospas potrubiu, no keďže to nestačilo, nechala som ostatných, nech tie zbytky zabijú florbalovou loptičkou. Bolo to takmer úplne úspešné, na pár hodín určite.
A už som asi nič nechcela. Len to, že prepisujem scenár. Lebo z rozprávky sa medzi časom stala dráma a tá sa chce premeniť na niečo také, ako je lacný americký horor. Aj keď práve sa to najviac podobá asi na nejakú trápnu reality show. Preto prepisujem scenár. V nádeji, že z toho všetkého raz ešte bude MOJA rozprávka.
A už som viac asi nechcela nič.