A ja som sa ešte stále nenaučila písať úvody článkov. Úvod by malo byť niečo, čo zaujme čitateľa a donúti ho to otvoriť si článok a dočítať ho až do konca. Keďže o tomto blogu vedia až piati ľudia a jeden z nich sem chodiť odmietol (pre vlastné dobro a ja tento krok odobrujem) a zvyšní štyria si radi prečítajú niečo nové o mojom nezáživnom živote a risknú, že sa o sebe dozvedia aj niečo, čo možno nechceli, kliknú na *celý článok* a prečítajú si ho aj tak. Takže, načo sa zaoberať úvdom?
- Myslela som si, že ho chceš ty.
- Mňa nepriťahuje. Dobre sa s ním rozpráva.
- Konverzácia je sexom duše, - usmiala sa Verona.
Takže duševný sex ... to len aby ste vedeli, prečo ten názov. A úryvok je to z knihy od geniálneho autora, o ktorej totožnosti sa ešte stále vedú ďalekosiahle diskusie a aj tak nikto nezistil nič. Maxim E. Matkin. Po prečítaní jeho prvej knihy som povedala, že do chlapa s takým myslením, ako má práve on, by som sa kľudne aj zaľúbila. A potom mi mvoje Hlúpatko oznámilo, že to je aj tak žena. Ja som vedela, že ideálni chlapi proste neexistujú. Ale späť k duševnému sexu, o genialite tejto ženy napíšem inokedy. Mám rada duševný sex. Nie, neberiem ho ako náhradu, zas si o mne nemyslite. Len je naozaj krásne, keď sa občas s niekým rozprávam, aj keď sú to len nemé písmenká pozerajúce na mňa z monitora búčika. Občas aj tie písmenká potešia, alebo uvoľnia slzičku v oku a potom už nevedia zastaviť ich príval. Ale také niečo tu dávno nebolo. Našťastie. Pretože na hádky cez internet už nie je príležitosť. Nie, nedala som sa viac na osobný kontakt, to by aspoň občas nejaký musel byť, keď sa pohádať, tak radšej cez telefón. Možno aj to je istý druh duševného sexu, ten taký nástilný. Duševné znásilnenie. Ale to je už blbosť naozaj. Ale násilný duševný sex to môže byť. Ale nie o tom som chcela. Skôr som chcela vyzdvihnúť svoju lásku k mojim duševným sexuálnym partnerom. A áno, striedam ich. Sú však niektorí takí, ktorí sú stáli. A oni to vedia. No a potom sú tu ešte takí, ktorí proste občas prekvapia. Napríklad taký Debil. Neviem, čím to bude, ale môžem povedať, že včera som zažila celkom schopný duševný sex. Asi druhý krát. Našli sme si spoločnú tému - Trúba. To, že od nej sa to samozrejme otočilo k niekoľkým iným témam nie je až tak podstatné. Mojim ďalším skvelým duševným sexuálnym partnerom je Hlúpatko. Jedným z najlepších. Jej asexuálnu lásku voči mne cítiť v každom našom rozhovore ...
Jester: Hlúpatko, napíš mi, že som hlúpa piča.
Hlúpatko: Si hlúpa,hlúpa, hlúpa piča. Ale mvoja.
Jester: ďakujem, potrebovala som to počuť.
Hlúpatko: Kedykoľvek
Jester: Našla som nové synonymum slova zaľúbený ... hlupák.
Hlúpatko: Asi som hlupák.
Jester: sme dvaja hlupáci. Potrebujem preplieskať.
Hlúpatko: Preplieskam ...
Hold, naša asexuálna láska nemá hraníc.
Ešte mám jedného stáleho duševného sexuálneho partnera, ale nejdem sa o tom radšej zmieňovať, pretože by to mohlo vyvolať nepeknú reakciu u niekoho. A to nechcem riskovať.
Týždeň a deň som sem nepridala žiaden článok. Týždeň a 4 dni som nenapísala žiadnu básničku. Dnes bol tretí deň, čo som si nezapálila. Hlúpatko mi povedalo, že sa o mňa bojí, lebo som divná. Ostatní si možno len všimli absenciu článkov na mojom blogu. A ja som si všimla svoj prázdny pohľad. Preto som si dnes kúpila cigarety (Bitch, nebi ma), píšem tento článok a už teraz sa mi v myšlienkach tvorí ďalšia básnička. Vraciam sa do normálu. A som chorá.
Nepísala som. Nie že by nebolo o čom. Bolo a bolo toho naozaj celkom dosť, pretože takýto bordel som si v hlave nenarobila ani nepamätám kedy. Vlastne, áno, pamätám. Pred rokom a mesiacom. Ale teraz to bolo iné. Ublížiť dvom ľuďom, pričom jedného milujete a ten druhý sa javil ako kamarát ... zabolí to aj vás. Aj keď milovanému človeku to asi až tak neublížilo. A možno ani tomu kamarátovi nie. Len v mojej hlave zostal ten taký tupý pocit, že popieram samú seba, lebo by sa niekedy niečo možno mohlo zmeniť a práve preto urobím niečo takéto. A uistím sa, že nič sa meniť nebude, že je to už raz takto a nechcem to inak, nech sa aj celý svet postaví na hlavu, ja zostanem mnou takou akou som, nie takou, akú by ste ma chceli mať. A nepovažujte to za moje zlyhanie, skôr za vašu náročnosť. Ďakujem.
V škole je všetko nanič. Viac nanič, ako kedykoľvek predtým. Kamkoľvek sa človek pozrie, vidí len zúfalé tváre svojich fejsbúkových priateľov, v ich očiach prázdno a únavu. A to je všetko. A keď človek príde domov a zapne fejsbúk, tak číta len ich zúfalé statusy o tom, ako sa všetko kašle a všetko je nahovno a podobne. A že sa učia. A presne preto o polnoci, keď ja ešte pozerám L word (milujem Shane), tak oni sa ešte učia. Nezávidím im to. Ale aj ja by som sa mala. A samozrejme to nerobím. A potom to vyzerá tak ako to vyzerá. A viete, čo je najhoršie? Okrem toho, že 8 viet z tohto odseku sa začína slovkom A? Že ma to absolútne netrápi. Nevadí mi, aké budem mať známky, nepovažujem to za svoje osobné zlyhanie, je mi to proste jedno. Nejak bolo nejak bude. A nehovorte mi, že som blbá, že s takýmto prístupom sa nikam nedostanem a podobne, ale ja to dosť dobre viem. Niekto to už asi spomínal. Takže budúci týždeň v piatok si pekne pôjdem po môj rozsudok, v ktorom sa rozhodne, že na najbližšie týždne budem mať zakázané aj dýchať. Ale to nič. Keď som vydržala 3 týždne bez mojej lásky, bez kyslíka už vydržím. Celkom určite a celkom jednoducho.
A dostala som sa k tomu, že mi chýba moja Láska. A chýba mi veľmi. Priam šialene. Nenormálne... .
Tytátyty tytytá tátytyty tyty tátá, tá tytá.
Nechci moc rejt,ale na takovymhle pozadí se blbě čte :( Možná výraznější barvu textu nebo jednobarevný poozadí by to chtělo...