Aj najkrajšia rozprávka raz skončí ...

30. října 2010 v 0:44 | Jester |  Píšem
To len preto, že každá rozprávka raz skončí. Aj táto skončila. Áno, bola najkrajšia, akej súčasťou som kedy bola. Nečakaný koniec? Nie ... Nečakaný zvrat v deji? Nie ... všetko som mala čakať. Všetko som mohla čakať. Zvláštne, že ak je človek už dlhšie zmierený s tým, že sa blíži koniec a nahovára si, že je na to pripravený, tak sa aj tak mýli. Nikdy na to nie je pripravený. Nikdy ... 

Asi cítim bolesť. Tú takú skurvene odpornú bolesť, ako keď prídete o nejakú časť svojho ja. Bolí, keď o ňu prídete. A zostávajú nepekné rany. Ale rany sa hoja. Škoda, že jazvy zostanú navždy. Rovnaké jazvy ako mám ja nad kolenom a na predlaktí, rovnaké jazvy ako má ona na zápästí. Nie, týmto som nechcela povedať, že si chcem niečo urobiť, to fakt nechcem. Pretože ľudia mi zas na chvíľu veria. A ja ich nechcem zas sklamať. 

Povedala, že tento blog nikdy neotvorí viac. A ja jej verím. Napriek tomu nenapíšem čo chcem. Lebo ani sama si to pred sebou nepriznám, že by to tak mohlo byť. Ok a tak idem k udalostiam posledných dní. Posledných dvoch hlavne. Štvrtok bol krásny. Skončila škola, kde sa nič nedialo a potom prišla ... Ona. Tešila som sa viac ako malé decko na Vianoce. Tešila som sa tak, ako vždy, keď som s ňou mala byť. Prišla. Neviem definovať šťastie, ale viem, ako vyzerá. Po niektorých okamihoch naozaj viem, ako vyzerá. A potom ubehol celý deň. A potom prišiel večer. A telefonát. A výčitky. Nemala som povedať, čo som povedala. Mohla som myslieť. Neskoro ... človek si až príliš neskoro uvedomí, čo vlastne spravil. Príliš neskoro. It´s too late to apologize. A ja to viem. Asi neviem opísať, čo sa vo mne deje a vlastne to ani nechcem opisovať, tie všetky okamihy, tú bolesť, to všetko. Nechcem si to tu niekedy zas prečítať a spomenúť si na to, ako mi bolo. Práve mám jednu istotu, ktorú som naposledy nemala. Aj keď je over the hills and far away, žije si tam svoj život a raz bude šťastná. A to mi stačí viac, než čokoľvek. Ale ... bude mi chýbať.

Možno je so mnou fakt niečo v neporiadku. Alebo som si len všimla že sa neoplatí otvárať sa pred ľuďmi, ktorí vás znenávidia a odsúdia namiesto toho aby sa pokúsili porozumieť. Nakoniec každý odíde. To je fakt, s ktorým som donedávna bola zmierená ale teraz si neviem predstaviť že budem viesť život bez istých osôb v ňom. Neviem si predstaviť, že proste odídu a nebudú sa obzerať späť, zabudnú na mňa a hlavne tu už nebudú keď ich budem potrebovať a budem chcieť byť s nimi.

Oddnes sa bojím zlých snov, nie je nikto, kto by ma pred nimi chránil ... 

Aj tak ju milujem.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.