Výčitky

22. září 2010 v 20:37 | Jester |  Monológy
Ľudia, buďte ľuďmi ... Znie to možno ako nezmyslená a nepochopiteľná žiadosť, no ja žiadam. buďte ľudskí. Buďte opäť ľuďmi, tými, ktorými ste nikdy neboli.

Buďte akýkoľvek, milujte, nenáviďte, klamte, podvádzajte, ubližujte, len nebuďte ako ja. Pretože milujem, nenávidím, klamem, podvádzam (nie v takom slovazmysle akože podjebávať) a ubližujem. Robím to všetko a predsa si prídem ako ten najhorší z vás. Ste zlí! Som horšia. Ste mi odporní. NO sama sebe som si odponejšia. Čo ste to so mnou urobili? Bola som, aká som bola, mám za sebou obdobia aké mám a hanbím sa za to. A to obdobie bolo zrazu preč, začala som byť niekým iným? Áno, začala. Tak prečo sa potom vraciam tam, kde som bola? Prečo sa zas silou mocou usilujem, aby som bola jedným z tých ľudí, čo sa mi tak hnusia? Prečo sa snažím zhnusiť sama sebe? Lebo som hlúpa. Lebo som si sebou bola taká istá a presvedčená, že sa nič nestane, až bolo jasné, že sa to stať musí. Stalo sa? Nie. Ale sama chcem, aby sa stalo, aby som bola jedným z tých "ľudí", aby aj mňa mohol niekto nenávidieť zato, že ubližujem, aby som zas niekomu ublížila už len jedným pohľadom, aby ste ma mohli zas nenávidieť. Je mi zo mňa do revu. Áno, chcem plakať, chcem nahlas nariekať, aby každý mohol počuť, ako veľmi nemám rada tú časť mňa, ktorú prestávam ovládať, ako ju nenávidím, ako ňou nechcem byť, ako chcem byť mnou takou, akou som bola doteraz. Áno, opäť mám chuť začať utekať. Len tak sa rozbehnúť a nezastavovať sa. Bez cieľa, ďaleko od všetkého, aby viac nikto nemusel vidieť to, kým som bola a pripomínať mi to, aby som sa tým zvieraťom zas nestala, chcem ujsť sama pred sebou. Začnem bežať až si uvedomím, že stojím pri Tebe. Rozplačem sa viac, ako som plakala doteraz, padnem na kolená k tvojim nohám a pokorne skloním hlavu, ako keby som žiadala o odpustenie. To odpustenie, ktoré už nikdy nevyslovíš, no ja budem čakať. Budem tam plakať, dotýkať sa dlaňami hrudiek hliny, budem nechávať svoje prsty po nich tancovať a dúfať, že môžeš cítiť ešte raz ten dotyk, že nakoniec sa Ťa dotknem. Budem pri Tebe plakať tak dlho, až sa mi to podarí, odpustíš mi a dovolíš mi byť človekom, akým som bola doteraz, tým milujúcim bábom, ktoré už ale nepoznáš. Nebola príležitosť. A všetko len preto, že tu už viac nie si. Hanbím sa za to všetko, za to, že som na Teba zabudla, nechala Ťa vo mne zomrieť druhý krát. Viac krát nezabudnem, sľubujem. Prisahám. Na čokoľvek, na niečo, čo najviac milujem. Ja na Teba už viac zabudnúť nechcem, nechcem Ťa stratiť zas. Naozaj Ťa zas nestratím, už sa nedá viac, ale v myšlienkach Ťa už neopustím. Sľubujem. Budem to opakovať donekonečna a moje prsty sa budú dotýkať tvojho náhrobného kameňa, vidieť v ňom odraz svojej tváre a ďalej plakať nad samou sebou, nad tým, kam som sa dostala a kým som. Áno, toto je porkačovanie Listov Nikomu, lenže to môže byť kedykoľvek o niekom inom. Aj keď teraz je to o Tebe. A mrzí ma, že nemôžeš poznať moju Lásku ...
 


Komentáře

1 Bitch | 23. září 2010 v 21:04 | Reagovat

ach zlatík.. :-/ ja neviem, nedokážem nijak pomôcť, ale nejak chcem..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.