Povznesenosť nadovšetko

8. září 2010 v 19:21 | Jester |  Píšem
Ach jaj, už tak byť niekde inde úplne, ako v tej smiešnej škole. Dnes som asi zomrela. Akože nie ja ako ja, ale niečo také kus vtipné v mojom vnútri, čo sa snažilo hlásiť o život. Áno, uhádli ste, bola to chuť chodiť do školy. Dnes sa to zabilo úplne, ale úplne úplne. A z mŕtvych to nevstane. Nie že by som to dovolila, alebo tak.

No a inak sa mám celkom fajn myslím. Keď nemyslím na školu. Ale ako dnes Grinpisáčka povedala, "o škole v škole" ... strašne geniálny výrok si myslím. Naozaj, veľmi sa mi páči tento prístup. Ale zas, ako keby sa dalo mimo školy na ňu nemyslieť. Ale tak ja nemyslím. Nemyslím na to, že už tam viac nechcem ísť, nemyslím na to, ako to tam nemám rada, myslím na to, že mám zajtra 4 hodiny a z toho jedna profka chýba, takže len 3. A z tých troch je jedna telesná, takže sa vlastne teším, že budem mávať krásne štvrtky. Možno. Už chcem prázdniny. Ale už len 184 dní a už bude dobre. Áno, som riadny optimista. Asi prvý krát tento školský rok.

Najlepšie na všetkom je, že dnes mi to začalo byť všetko jedno. Začal mi byť ukradnutý pohľad na to, ako sa ostatní bavia a ja som tam sama (možno preto som cez prestávky bola viac menej preč), začalo mi byť ukradnuté hneď ráno, že nemám úlohu zo sprostej matiky, aj keď všetci ostatní ju odpísali od 3 ľudí čo ju mali. Takže samozrejme aj od tej-ktorú-netreba-menovať. Áno uznávam, nerváčila som tak akurát dosť, ale keď nás matikárka aj tak zjebala a povedala nám, že aj tak nič nevieme, zas mi to začalo byť všetko jedno. A od toho okamihu som sa na všetko čo sa dialo v tom odpornom inštitúte dívala tak mierne dostatočne veľmi povznesene. Škola pre mňa znamená vlastne len nutné zlo, ktoré nejak pretrpím.

Čiarky na ruke. Asi je to pravda. Neriešte, aj tak toto nikto nepochopíte a nebudem vysvetľovať, lebo by ste sa mi veľmi smiali. Som blázon. Absolútny. Absolútne zbláznený. Do svojej lásky.

Ešte by to chcelo niečo k pondelku večeru. Mňa mojou vlastnou láskou zabíjať nik nebude. A ani nikto iný mi nebude vypisovať hlúposti, aké je čo nechutné, hlavne že on je dokonalý, debil. Prípadne fakt dokonalý debil. Ja si budem aj tak robiť čo ja chcem, je to môj život a preto by som bola rada, keby sa mi doňho v budúcnosti nestaral niekto, od koho nežiadam, aby bol jeho súčasťou.

Ja a môj brat sme si fakt podobný. Dnes cestou zo školy som šla poňho k starkej, kam musel ísť, lebo nikto nebol doma  a potom sme šli spolu dom. Odomkla som, v chodbičke sme sa obaja vyzuli štýlom, že sme si naraz odlepili lepky na teniskách, skopali ich dole, hodili ruksaky na stred chodby, obuli si papuče, on zapol plejko, ja komp a až potom sme sa začali pomaly prezliekať. Krásne. Fakt máme niečo spoločné.

A to je asi všetko čo som chcela. No, ešte že mi chýba moje zlato ... už nech je nejaký deň, lebo ... lebo. Keď Ťa obijmem, už nepustím ... a Keď Ťa pobozkám, nebudem sa chcieť odtrhnúť ... aach.

Áno a zas aach.
 


Komentáře

1 princezná | 10. září 2010 v 13:48 | Reagovat

aké čiary?!?!... toho sa báť nemusíš nikdy viac sa ti do života miešať nebude... ani nezačuješ jeho hlas... viem že ťa trápi už jeho existencia ale nestretneš sa s ním ani sa neozve... slubujem

2 Jester | 10. září 2010 v 22:23 | Reagovat

[1]: tomu chcem veriť ... rovnako veľmi ako tomu, čo napísal v stredu večer na záver ... moja láska ... len moja :*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.