Áno, ľudia sú hlúpi.

17. září 2010 v 15:31 | Jester |  Píšem
A ako to zisťujem? Veď sa obzrite okolo, hovoríte ľuďom, ktorí vás milujú nepekné lži a podobne. Nie, nenarážam na nikoho, kto číta tento blog. Nie, zlato, nestresuj, ak sa raz ešte aj sem dostaneš. No a tak ľudia sú hlúpi. Len ja nie som človek, pretože som začala myslieť. A to myslenie stvorilo inteligentnú myšlienku. Takže už nebudem hlúpa.

Aj keď je myslenie úplne zbytočná a dokonca aj bolestivá činnosť, ale ja som dospela k pár záverom, ktoré sú správne. A sú múdre. Áno, Bitch, zmúdreli sme. Len neviem nakoľko druhá strana. Ale zmúdrela som. Ale nie práve o tom som chcela dnes. Ale aj to je podstatné dostatočne.

Ponorková choroba. Tak sa volá to čím mmntálne trpím. A zostáva len dúfať, že len toto je choroba v mojej hlave mmntálne. Ok, zainteresovaní možno pochopili, takže možno vy všetci dvaja, čo sa občas pozriete na môj blog. Resp. dve. No ale späť k tej ponorkovej. Už to tam nevydržím, 7. rok s tými istými ľuďmi je veľa, nechcete niekto vymeniť triedu? Radšej budem mať okolo seba homofóbnych debilov, nech je sranda, možno by ma dorazili aspoň oni. Takže som teraz chcela povedať, že v tej triede neviem ako vydržím ešte dva roky. Bude to celé zle. Je to celé zle. A sedím s Choleričkou. Skvelé. A ešte zistenie, asi ďalších 5 ľudí z mojej triedy trpí rovnakou chorobou. Neznášam to tam.

Ani by som nepovedala, že s Trúbou môže byť taká zábava. Fakt, tie večerné rozhovory stoja za to. Aký dokáže byť človek krásne naivný. Len teraz dobrá otázka, kto viac?

Niekde som našla zaujímavý výrok: Mám kopu priateľov, ale úprimne najradšej ma aj tak má môj pes. Mňa môj potkan asi nemal rád. Možno preto tu už nie je. Chýba mi viac ako veľmi. Chýba mi úplne. Pretože ak má človek nejakého tvora, ktorý mu vyšplhá na kolená, keď príde domov a bude tam sedieť, nenechá ho ráno spať, aby sa s ním hral, vylezie mu na plece a bude hrýzť do ucha, keď vidí, že ten človek plače, prípadne urobí čokoľvek, len aby nejak pomohol človeku, to je možno tá láska zvieraťa. A ja som naňho bola hnusná. Moje zlatíčko. Kamarát, ktorý ma mal úprimne najradšej. A ani ten tu už nie je. Teraz tu je niekto kto ma má rád a niekto kto ma ľúbi. Aj mňa. Skvelé. Zlato nerozčuľuj sa, ak to budeš čítať skôr, ako to stihnem prepísať, vždy ke´d niečo píšem, tak to tak cítim len v okamihu, keď píšem. A teraz mi je celkom kvalitne mizerne. A ešte som zabudla, veľká vďaka ľuďom, ktorým dnes moja nálada prišla vtipná. A aj včera, naozaj, podržali ste ma. Však, Cholerička? (ešte že o tomto blogu nevie)

Ono to bolí ...

Dnes to asi vidím na krásny alkoholický večer. Aspoň dúfam. Aspoň nebudem vnímať absťák, čo budem mať do rána. Áno, dokonalo premyslené. Aj ešte niekto to v podstate takto rieši, nie? S tým rozdielom, že on má lieky na to, aby si neuvedomoval absťák z iného. ja mám iné na to aby som si neuvedomovala absťák z liekov. V podstate rovnaké. A možno by som ho ani nemala. 

Tento článok stratil zmysel pri prvom písmenku názvu. Nehľadajte ho.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.