Také, že akože rozprávka I.

18. srpna 2010 v 19:33 | Jester |  Snažím sa vytvoriť
     Šašo

     Kde bolo tam bolo, za pár kopcami, pár riečkami, mostami a tak žilo jedno decko, ktoré nemalo meno. A to decko sa rozhodlo, že bude šašom.

     Všetko by bolo úplne super, až na to, že v tej dobe šašov robili zvyčajne blázni, takže okolie decka nebolo až také nadšené, ako decko dúfalo. Ale jeho rozhodnutie bolo natoľko pevné, že po nejakom čase už decko bez mena behalo po krajine vo farebných otrhaných veciach, na ktorých bolo zopár rolničiek a postupne sa stávalo bláznom, ktorý zabúdal, kým skutočne je.
     Kus vody v riečkach a potokoch pretieklo, kus času prešlo, z bezmenného decka sa stal blázon a už takmer dospelý človek túlajúci sa opustenou krajinou a mal len jedno meno ... Šašek.
     Potom pretiekol ešte väčší kus vody, premiestnilo sa pár dún na piesočných púšťach a ďalší kus času uplynul a Šašek sa stále túlal krajinou. Až do jedného dňa, keď Šašek spal niekde pri ceste pod stromom a hrozne silno dúfal, že tam nezmokne, zrazu začul rachot rútiaceho sa kočiara. Predvídavo vstal, nechcel, aby kočiar doňho vrazil a vylysoval obrys jeho tela na starý spráchnivený strom. Duby mal rád, ale trulhu chcel vždy z javora. Postavil sa do prostriedku cesty a videl honosný koč so sympatickým pohoničom, ktorý mal namiesto oka v hlave dieru rozmerov golfovej loptičky a kone splašene utekali. Šašo mal na výber dve možnosti a tak sa rozhodol pre tú prvú, takže uskočil z cesty a keď boli kone už blízko pri mieste, kde sa skrýval, hodil pod kolesá konár, ktorý bol taký hrubý, že by udržal zúfalca vysiaceho na lane ovinutom okolo krku. Ako očakával, koč sa prevrátil a kone časom zastali. Šašo natešený vyskočil z priekopy pri ceste a dúfajúc, že aj vnútri sediaci páni budú mať rovnaké alebo aspoň podobné diery v hlave, otvoril dvere na kočiari. čakal už čokoľvek a na krv bol zvyknutý, ale to čo videl vo vnútri, ho naozaj prekvapilo. Všetky záclonky, vankúšiky, dečky, klobúk, závoje, plášte a podobné hlúposti boli po celom interiéri, takže Šašo nevedel odhadnúť honosnosť vnútra a ani počet osôb, ktoré sa hmýrili pod plášťami, záclonkami, dečkami a závojmi, na jednom mieste videl pretŕčať obnaženú ruku, na inej chumáč blonďatých vlasov, na jednej strane kus plešiny a tak rôzne. Z miesta, kde bola osamotená plešina sa zrazu stiahol karmínovo červený záves alebo niečo podobné a objavila sa okrúhla tvár s veľkým červeným nosom, ktorú Šašo videl na nejakej minci ukradnutej z pokladnice v kočiari, ktorý na tomto mieste havaroval pred pár týždňami. Bola tam jedna jediná minca a chudák sympatický mladý chlap v ňom podľahol zraneniam spôsobeným haváriou kočiara. Šašo vtedy nechcel žiadne vyšetrovanie na tom mieste a podobne a tak koč zapálil a kone pustil do voľnej prírody. No a táto plešatá hlava vyzerala celkom ako tá na minci, lenže táto nemala korunu.
"Čo na mňa čumíš ako na zjavenie? Okamžite mi pomôž, čo nevidíš, že sa neviem sám zdvihnúť?" zhúkol na chudáka, nič netušiaceho Šaša plešatý, keď ho zazrel.
Preľaknutý Šašo sa vrhol do koča skrz plášte, vankúšiky, dečky, závesy, záclonky a závoje, pričom stúpil na niečo, čo bolo asi ľudským telom, alebo určite aspoň nejakým telom, pretože aj pod jeho ľahkou váhou to zakňučalo ako mačka s chvostom zacviknutým v pántoch dverí. Keď sa Šašo konečne prebil k plešatému, ktorý mimochodom sa ukázal rovno pri dverách, pomohol mu vyliezť z kočiara. Keď plešatý zo seba strhol nejaký závoj podobný závesu, odhalil na sebe celkom honosné zamatové oblečenie. Asi nejaký vyššie postavený šľachtic, pomyslel si Šašo.
Zrazu sa zvnútra koča ozval nežný ženský výkrik podobajúci sa skôr vzdychu pri súložení a tak sa Šašo so zvedavosťou pozrel ešte raz do vnútra, či je tam ešte niekto, niečo alebo niečo v niekom, čomu by mohol pomôcť dnu, alebo radšej von za daných okolností. Keď odhalil súložiace kreatúry, sklamaný zistil, že sú to dve ženy, ktoré nesúložia, len sú cez seba vzájomne poprepletané a zavalené nejakým masívnym širokým kreslom, ktoré sa pri havárii neudržalo pri stene. A keďže Šašove nutkanie pridať sa bolo dostatočne veľké, neskrýval sklamanie, keď zistil, že sa nič nedeje a vyliezol z koča. Usadil sa na zem vedľa plešatého, ktorý si práve vyberal cigu z vnútorného vrecka svojho zamatového kabáta, potom si ju pripálil nejakým zvláštnym zariadením podobným dnešnému zapaľovaču.
"Dáš jednu aj mne? Aspoň za to, že som ťa vytiahol von" drzo požiadal Šašo. Plešatý najskôr naňho zazrel, potom zaváhal, nakoniec si sám sebe prikývol hlavou a jednu cigu dal aj Šašovi. Keď odkladal obal späť do vrecka, zarazil sa, zamyslel (to úporné premýšľanie sa prejavilo zvráskavením jeho čela) a vybral ešte jednu cigu a aj tú mu podal. Šašo naňho prekvapene pozrel.
"To si prečo spravil?"
"Tú druhú máš za to, že si tie dve zatiaľ nevyťahoval, nepotrebujem ich počúvať zas. Nech tam ešte chvíľu zostanú a ja si môžem pokojne dofajčiť v tejto krásnej prírode túto cigu bez toho, aby som dookola počúval, ako to škodí môjmu zdraviu." Povedal plešatý a pokúsil sa o niečo, čo by niekto možno mohol skúsiť nazvať úsmevom, ale táto definícia by bola zrejme veľmi mylná. Úsmev plešatého nebol úsmevom, ale nejakým úškrnom, ktorý odhalil skazené zažltnuté zuby s veľkými medzerami. Nebyť zlatého zubu na hornej sánke, Šašo by povedal, že ide o obyčajného tuláka. No a ešte nebyť toho honosného kostýmu a kvalitných kožených topánok, ktoré si bežní ľudia nemohli dovoliť. Úsmev čoskoro z tváre plešivca zmizol a tak si ho Šašo začal obzerať celého, nie len jeho zlatý zub, ktorý by celkom určite sedel aj jemu, prípadne by ho na trhu predal za nejaké drobné alebo vymenil za oblečenie. Rovnako ako minule prsteň nejakej panej, ktorá sa potulovala sama po lese. No, až tak sama nebola, jazdila na mladom žrebcovi, v porovnaní s odhadovaným vekom paničky príliš mladom, ktorý sa splašil, keď sa zjavil Šašo. Panička sa mu celkom páčila a tak potom, čo jej vzal šaty a prstene a náušnice a iné hlúposti, pustil. Už ju nikdy viac jazdiť nevidel.
"Otče, mohli by ste mi prosím pomôcť? Ja sa odtiaľto nedostanem sama." Ozval sa dievčenský hlas z koča. Nebol to ten istý hlas, ktorý zapišťal, keď Šašo stúpil na jeho telo, ani ten čo zavzdychal ako pri súloži. Toto bol celkom iný, krásne zvonivý, mladý hlas. A Šašo prvý krát pocítil niečo, čo doposiaľ nepoznal.
"Nemohol." Odvetil jednoducho plešivec a zas si potiahol z cigy. Ignorujúc ďalšie výkriky svojej pravdepodobne dcéry vyfúkol obláčik dymu a pozrel na Šaša.
"Počuj ty, nemohol by si ju ísť vytiahnuť?"
Šašo zahasil cigu, neochotne vstal a opäť sa stratil v útrobách koča. O chvíľu sa z útrob koča opäť ozval vzdych totožný s tým pri súloži.
"Ty hovädo, kázal som ti ju vytiahnuť a nie ..."
"Muž môj poďte mi pomôcť, tento trhan chudý s tým kreslom ani nepohne." Ozval sa druhý hlas patriaci plešivcovej žene pravdepodobne.
"Tak predsa to aj ona prežila" povedal si viac menej pre seba a potom hlasnejšie, tak aby ho počuli aj v koči dodal: "ja som mu nekázal vyťahovať teba, tak sa nesťažuj. Všetko má svoj čas." A zapálil si ďalšiu cigu.
Po niekoľkých ďalších vzdychoch z koča konečne vyliezol Šašo a za sebou ťahal niečo blonďavé, strapaté v dlhých princeznovských šatách až po zem. Do tváre tomuto zjavu nebolo vidieť, ale aj jeho oblečenie hovorilo o tom, že pravdepodobne bude z vyššej vrstvy. Len čo sa nohy stvorenia dotkli pevnej zeme, vytrhla svoju bielu rúčku zo zamazanej rúčky Šaša a náhlilo sa k plešivcovi. Ten odhodil cigu do lístia a privinul si stvorenie na svojej objemnej hrudi. Krásnu rodinnú chvíľku narušil ďalší výkrik ženy z vnútra koča a vzbĺknuté suché lístie pri koči, kam plešivec odhodil cigaretu. A možno bol ten výkrik spôsobený práve tým ohňom pri koči. Šašo ani na okamih neváhal, strhol plešivcovi zamatový plášť a uhasil oheň a potom dokonca aj vytiahol vzdychajúcu ženu.
"Muž môj, čo vám to spravili!" Vykríkla, keď videla obhorený plášť a roztrhaný kabátec plešatého. Princeznovské stvorenie odsotila na zem a sama sa vrhla do jeho náručia a plešivec sa musel tváriť, že o toto objatie stojí.
"Už som si myslela, že vás nikdy neuvidím" zhrozene vykríkla a teatrálne sa rozplakala, pričom v nežných zvráskavených dlaniach zvierala jeho obhorený plášť.
"No, aj ja som dúfal." Povedal smutne a tiež sa takmer rozplakal. Úprimne.
Šašo už nemal chuť ďalej sledovať scénu preplnenú prvkami krásnej rodinnej atmosféry a tak sa rozhodol zakročiť. "Prepáčte, ale práve ste mi tu zničili moje vonkajšie obydlie a teraz mi tu revete jeden druhému v náručí zo smútku z toho, že ten druhý ešte stále žije. Mohli by ste si toto nechutné divadlo nechať, kým niekam zaleziete a nie pred mojimi očami a pred očami vášho decka?"
"Tak ty si celkom vtipný. A ešte aj celkom opovážlivý. Vieš ty, s kým sa rozprávaš? A Vidíš čo mám na hlave?" zhúkol doňho plešivec.
"Plešinu?" skúsil Šašo. Plešivec naňho neveriaco pozrel, ohmatal si hlavu, potom naňho pozrel zdesene a nakoniec sa oboril na svoju ženu.
"Kde mám korunu? A prečo si aj tomuto tu nepovedala, že mám krásne a husté vlasy a tak by sa o nich aj mal vyjadrovať?" Oboril sa na ženu. Tá si uvedomila svoju ženu a chopila sa iniciatívy.
"Toto je Kráľ tejto krajiny a ja som jeho manželka. Takže som Kráľovná. A toto tu je naša dcéra, Princezná. Mal by si sa úctivo správať k svojim chlebodarcom." Povedala, pričom na slovo kráľovná dala patričný dôraz a keď hovorila o princeznej, snažila sa hovoriť s dostatočným opovrhnutím.
"Takže, kto si ty?" snažila sa aj naďalej vzbudiť záujem Šaša Kráľovná. Celkom neúspešne. Šašo naďalej chaoticky pobehoval po okolí a snažil sa napraviť svoj vonkajší dom. Kráľovná pristúpila k nemu, chytila ho za kabátec na strane chrbta a kus červenej látky jej ostal v ruke.
"Ďakujem, okrem obydlia mi znič ešte aj oblečenie." Odvrkol Šašo a odtrhol kráľovnej spodný lem žltej sukne, ktorý si previazal okolo lúmp nad kolenom. Žltú ešte na sebe nemal. Kráľovná sa naštvaná otočila chrbtom a odpochodovala ku Kráľovi.
"Videli ste, čo práve urobil? Kto si myslí, že je?" oborila sa naňho, ako keby s tým niečo mal urobiť. A to Kráľ samozrejme nepochopil. Prvý krát sa s neskrývaným záujmom pozrel na Šaša, opäť sa zamyslel (usudzujeme podľa zvráskaveného čela) a potom sa už druhý krát pokúsil o svoj strašidelný úsmev.
"Veď ale to je Šašo!" vykríkol výťazoslávne.
Šašo s prekvapením naňho pozrel. Prvý krát ho niekto takto nazval. Asi to malo byť potešujúce, ale on sa zabudol tešiť, on vedel len znepríjemňovať životy iných. Áno, v tomto okamihu si spomenul, kým je. Nie je trhan blúdiaci krajinou. Je blázon. Je Šašo!

Áno, som so sebou spokojná :D celkom dosť veľmi :D len tak mi napadlo napísať nejakú píčovinu a hľa, rozprávka z toho. Že hľa ... aký poet už zo mňa :D áno, mienim v tom pokračovať!
 


Komentáře

1 Caseyjoymn | E-mail | Web | 20. srpna 2017 v 14:43 | Reagovat

<a href=https://www.viagrapascherfr.com/>Click here...</a>

2 RobertHip | E-mail | Web | 29. listopadu 2017 v 16:53 | Reagovat

Doctor Who is now considered a British Institute and has come a long way since it first aired on November 23rd 1963. The very first show saw the Doctor travel 100,00 years into the past to help some dim cavemen discover light. After 26 seasons and seven Doctors later the series came off our screens in 1989 much to the disappointment of the huge devoted fanbase. In 1996 an attempt was made to revive Doctor Who but it wasnt until June 2005 when it came back with a vengeance with Christopher Eccleston as the ninth Doctor that put the series back on the map as it were. It then went on for 5 years with David Tenant portraying the Doctor until 2010 when Matt Smith took over the role. Today it is still a great family show and has attracted many new fans.
<a href=https://www.cialissansordonnancefr24.com/cialis-le-prix/>https://www.cialissansordonnancefr24.com/cialis-le-prix/</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.