Viete ako vyzerá šťastný a úplne zdravý človek?

13. června 2010 v 1:00 | Jester |  Píšem
Áno, tak ako ja. Je to krásny pocit vedieť, že sa o seba viac báť nemusím. Že je všetko fajn a tak ako má byť. Ale musím uznať, že sú veci, z ktorých sa dokážem tešiť ešte viac. A hanbím sa, že som napísala "veci", ale výraz, ktorý by vystihoval niečo, čo chcem povedať, ešte zatím snáď nikto nevyslovil a ak ho raz aj vysloví, nikdy nevystihne podstatu ... .


Ach ... prišla som na to, že svet je krásny. Možno sa niektorí budete čudovať, čo sa mi stalo a môj momentálny stav budete pravdepodobne pripisovať rôznym narkotikám so psychotropnými účinkami alebo možno len "obyčajnému" alkoholu. Musím vás hneď na začiatku uistiť, že nič také v sebe nemám, naozaj, len možno stúpla hladina endorfínov v organizme, čo ale nie je spôsobené (ako zvyčajne) kontaktom pier s človekom, ktorý ma zvyčajne len fyzicky priťahuje a mne je na 5 minút fajn. Tentokrát to je úplne o inom. Druhý krát v živote som plakala od šťastia. Nie to nebol plač, to boli slzy stekajúce mi po tvári a úsmev šialene šťastného človeka. Nie, toto nie je normálne. Či je? Možno to bude tým, že mám rada človeka, ktorý ľúbi človeka, ktorého ja ľúbim. Tak kus inak. Dobre, napísala som to nepochopiteľne, ale to mi nevadí. Ja sa chápem, momentálne celkom dobre. A usmievam sa. Len tak na monitor. Len tak ... :)

No a aby to tu nebolo dnes len také komplikované, tak napíšem jednu krásnu príhodu, čo sa mi stala dnes (včera) cestou domov z mesta. Ešte v meste som si s Mišou vymenila baterku v mobile, lebo jej sa vybíjal a ja druhý mobil aj tak veľmo nepoužívam. A keď sme vystúpili z busu, išla som ju odprevadiť domov ap otom som išla ja. A ono sa to blýskalo. A tak som sa zaslúchatkovala a dala hudbu čo najhlasnejšie, aby som aspoň to hrmenie nepočula. Keď som prišla pred dom, mobil, cez ktorý som púšťala hudbu sa vybil. A ja som zistila, že nemám kľúče od domu a všade je tma. A tak som vybrala druhý mobil. Ten s Mišinou baterkou. A ten už bol tiež vypnutý. A tak som so strachom v očiach prišla k dverám a zazvonila a čakala, ako začne ten odporný zvonček zvoniť a otvorí mi nasratý oco, lebo ho zobudím. Ale zvonček nezvonil. Takže som sa nemala ako dostať dnu, až som našla malé okienko pivnice otvorené. Vliezť cez deň tadialto do domu nie je ani najmenší problém ale za tmy, keď človeka klepe od strachu, to také jedoduché nie je. A keďže som nič nevidela, tak som si rozbila lakeť. A táto príhoda mala byť vtipná.

Stačilo, idem konečne odpočívať.

Zbohom ľudia, zbohom svet, idem nájsť ten vlastný, urkytý v hĺbke mojich myšlienok, tých najtajnejších, ktoré neodhalí ani tento smiešny blog.

Milujem vás, milujem vás ... (ja viem, hrozne originálne)
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.