"Čo je to za chlapca? Zdá sa mi známy." "Hej, až na to, že je to baba"

20. června 2010 v 20:11 | Jester |  Píšem
A tak, po týždni sa mám asi stále rovnako. Až na to, že šťastie minulého týždňa je minulosťou. Aha, tak sa nemám stále rovnako. Mám sa tak, ako som sa mala predtým. Skoro. Ako sa vlastne mám?


Smiešny úvod, ja viem.

Za týždeň sa nestalo skoro nič, ak nerátame moje odporné sa správanie ku Karolínke. Asi ma to mrzí. Ale zas raz som si musela počas tohto týždňa položiť otázku "kto je môj najlepší priateľ?" a zas raz som si uvedomila, že odpoveď už nie je taká, aká by bola predtým. Pretože taký človek pri mne nie je. Nie, nie je tu už nikto, kto by o mne vedel fakt všetko a napriek tomu by ma mal rád. Jedna osoba ma prekvapila a povedala mi, že si myslí, že ma pozná. Toto si môžu dovoliť povedať asi traja ľudia ale ona medzi nimi asi nie je. Ani tí traja ma nepoznajú úplne. Pretože tak sa nepoznám ani ja. A to pramálo, čo o sebe viem ... .

A potom sa cez týždeň už asi nestalo nič. Okrem toho, že slovenčinárka nepochvílila môj kaligram, čo ma sklamalo. Asi nebol dobrý. Škoda. Ale ani tie, čo vytvoril Appoline či ako sa volá, nestáli za veľa. Ak má niekto záujem o môj kaligram, darujem ho s radosťou, ja to už asi nechcem vidieť. Hey, som cvok.

Za zmienku bude stáť za ten týždeň asi len piatok. Bolo mi fajn. A asi bude niečo pravdy na tom, že čo triezvy myslí, najebaný urobí. Ale som rada. len chudák Hugo asi ešte tearz ťažko spomína na piatkový večer. Kombinácia červeného vína, piva a vodky asi nie je pre neho najlepšia. Ja som vynechala len to víno. Proste, pekný večer, čo viac k tomu. Aj sobota bola pekná, síce chvíľu boli stavy, akože v ústach sucho, púšť, priam Sahara, ale potom to aj nejak prešlo a zas bol fajn večer. Aj cesta domov. Aj moje pošmyknutie sa na schodoch. Aj celý večer asi.

Páčia sa mi žlté seaty.

Posledný pohľad. Dlhší, ako tie predchádzajúce. Videla v tých očiach niečo viac. Alebo to len chcela vidieť a tak si to nahovárala. Chvíľu váhala, až napokon ...
"Môžem ťa objať?"
"Môžeš. Ale vieš o tom, že objatie vedie k bozku, bozk k bozkávaniu a bozkávanie k milovaniu. Naozaj chceš to objatie?" odpovedal jej ten hlas, ktorý počas uplynulých týždňov tak chcela počuť.
"A ty to objatie chceš?" skúsila opäť nesmelo. S takou reakciou nepočítala.
"Ak ťa teraz obijmem, tak ťa už nebudem chcieť pustiť. Nepustím ťa, budem ťa držať, ako keby som ťa nikdy nemala pustiť. Chcem to objatie, ale ešte nie dnes. Ja ťa obijmem. A nepustím. Už viac nie. Ale dnes ešte nemôžem ... prepáč."
Nemohla nepostrehnúť ten smútok v hlase. Možno naozaj v tých očiach videla niečo viac. Sklopila zrak, ešte raz sa dotkla jej ruky, odvrátila sa a pomaly odkráčala preč ... .

Hlavne, že sme všetci zdraví ...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.