Ulievať sa zo školy je celkom fajn činnosť

11. května 2010 v 12:40 | Jester |  Píšem
A tak si tu sedím, sama doma s Hugim na pleci. A ako mi je fajn.

No, až tak veľmi nie, ale je to lepšie ako sedieť v škole, aj keď ... . Pred začatím prvej hodiny mi Miša zavolala, či im neprídem pomôcť. Miša je jedna druháčka od nás a mali sme mať prvé dve hodiny spolu. Oznámila som jej, že nie som v škole. Potom ona mne oznámila, že chcela pomôc s fľašou, keďže v piatok mala narodky a ptvé dve hodiny boli suplované. Večná škoda, mohol to byť celkom pekný deň.

Včera som bola na tréningu prvý krát v šašovskom kostýme. Ja v tom asi cez leto skapem, kus som pobehla, pár krát si prešla duel a pod tým zamatom bolo tak krásne neopísateľné teplo ... ach. Ale konečne celkom zábavný tréning, aj keď Anorektička sa so mnou nechcela rozprávať, kým neprestanem hrkať. A tak sme sa nerozprávali.

Čo sa školy týka, je to tiež dosť o ničom, ale hneď včera z rána prišla pozitívna správa, dostala som z matiky ďalšiu 3. Čo je mimochodom fajn. A ešte som dostala 1 a 2 z geo. Aj tak toho chlapa nemám rada. Kým on sa snažil opravovať písomky, my sme museli pozerať nejaký prehnane zaujímavý film o sopkách a litosferických doskách. Bolo to ... zaujímavé. Keďže som mala mať 7 hodín a posledné dve fyziku, tak som mala iba 5 hodín. S Natálkou sme pekne ušli, išli na vlak a zrazu prišiel geniálny nápad. Poďme pozrieť Vierku. Áno, konečne sme boli schopné sa k tomu odhodlať a keď sme už vystúpili, nemali sme sa ako vyhovoriť, vyvliecť z toho zas, nájsť opäť dôvod, prečo by sme nešli. Šli sme do obcohdu kúpiť kahance a zápalky, ešte stále so smiechom a podobne, až sme prišli k bráne. Ako som ju otvorila, stratil sa úsmev z Natálkinej aj mojej tváre, smiech utíchol. Ani jedna sme si neboli presne isté, kde presne to je. A tak sme len pomaly kráčali, bez slova, bez úsmevu, bez jediného pohľadu na seba. Prišli sme k nej. Nespoznávala som to miesto, nespoznávala som nič okolo. Bez slova som si kľakla, zapálila oba kahance, zatiaľ čo som počula Natálkine prudké a nepravidelné nádychy. Postavila som sa vedľa nej a len som pozerala na to miesto. Ani neviem ako, od môjho viečka sa odlepila slza, ktorá stekala lícom stále nižšie a nižšie až sa odtrhla od dolnej sánky a nečujne dopadla k jej nohám. Rovnako ako tisíce ďalších. Takto sme tam stáli niekoľko minút, bez myšlienky na odchod. Až ma Natálka chytila za plece a opýtala sa ma, či môžeme ísť. Nemo som pokývala hlavou na znak súhlasu a mohli sme ísť, ale nešli sme. Až potom som sa konečne odhodlala urobiť prvý krok. Pocit, ako keby som tam mala byť naposledy, hoci som vedela, rovnako ako viem teraz, že tam ešte prídem. Že prídem zas ju pozrieť a plakať k jej nohám. Úplne potichu som zo seba dostala "Tak ahoj Vierka..." a prechádzali sme s Natálkou so slzami v očiach pomedzi náhrobné kamene späť k bránke oddeˇôujúcej cintorín od zvyšku sveta ...

Neviem, prečo to sem píšem, ale asi som to potrebovala povedať všetko. Aspoň takto to dostať zo seba. Nedokážete si predstaviť, ako mi chýba ... vrátiť tak minulosť späť, bolo by to teraz inak. Všetko by bolo inak.

A ešte niekto mi chýba ...
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.